Články

Viktor ČopMusíme sa zamyslieť!

Takto komentovala výsledky referenda KBS RKC. Musíme, máme sa zamyslieť ale aj my evanjelici. Čo nám vlastne referendum povedalo? Odpovede na túto ale aj iné, podobné otázky by sme mali hľadať, či zaujímať individuálne, ale aj ako spoločenstvo cirkvi.

Pán prezident, vo svojom hodnotení, na margo siedmich neplatných referend poznamenal, že na Slovensku sa referendum stáva skôr nástrojom politického boja a nie nástrojom pre zistenie samotného výsledku. Referendum ako také, je politický nástroj. Čo nám teda referendum povedalo? Alebo skôr, čo sme od referenda očakávali?

Mnohí kresťania a netýka sa to len väčšinovej cirkvi, sme očakávali, že referendum bude platné a prirodzene odpovede na všetky tri otázky budú kladné. Asociácie ktoré nás k tomuto pohľadu viedli, sú prirodzené – Slovensko ako kresťanská krajina, kde sa hlási viac ako 70 % obyvateľstva k niektorej z kresťanských denominácií, predsa nemôže mať problém ani so zabezpečením potrebnej účasti a už tobôž nie s kladným postojom k položeným otázkam, týkajúcich sa ochrany rodiny a výchovy detí. Črtalo sa krásne a jednoduché „politické“ riešenie. Po úspešnom referende, bude mať jeho výsledok silu ústavného zákona a tak naši vládni predstavitelia implementujú do legislatívy – ústavy či zákonov príslušne predpisy a na najbližších 20 a možno aj 40 rokov, máme pokoj.

Táto matematika neplatila nielen vo väčšinovej cirkvi, ale ani v našej. Už samotná diskusia pred referendom naznačila rozdielnosť vnímania tejto témy v spoločnosti a tiež v ECAV na Slovensku. Spomeniem napríklad celkom živú diskusiu na sociálnych sieťach, vyhlásenie Zboru biskupov a oproti tomu Vyhlásenie teológov a pod. Referendum odhalilo rôznorodosť postojov v rámci kresťanských cirkví. Nedovolil by som si to zjednodušiť, že ide o dva tábory – na jedenej strane tí, ktorí stáli za referendom a teda aj za platformou ochrany rodiny a na druhej strane tí, ktorí referendum a vôbec následnú legislatívnu úpravu vnímajú ako kontraproduktívnu. Toto názorové spektrum je viacvrstvé, od výslovne konzervatívno-fundamentalistických pohľadov až po liberálno-humanistické vnímanie. A to je len pohľad v rámci cirkví, nehovoriac o názorovej rôznosti ľudí mimo cirkev. Nemožno preto jednoducho legislatívnym spôsobom rozhodnúť – deklarovať, nemožno nanútiť okolitému svetu vlastný názor. Otvoril sa priestor v spoločnosti, ale aj vo vnútri cirkvi, keď k určitým citlivým témam budeme musieť hľadať stanoviská a postoje v rozhovore, dialógu. To nič nemení na Božích princípoch a zásadách, na ktorých bol tento svet stvorený, práve naopak. My, kresťania máme nástroj – Písmo Sväté, ktoré nám odkrýva Božie úmysly, ale nás samotných posúva do role svedkov pre tento svet – „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi … „ (Mt 28,19-20). Naše kresťanstvo nemá byť našou súkromnou záležitosťou, ale má sa stávať vecou verejnou. Náš život má vydávať jasné svedectvo – menej rozprávať, viacej žiť.

Tu v referende nás dobehla ďalšia dogma, ktorej sme (myslím všeobecne v kresťanskom ponímaní na Slovensku) podľahli a to sú výzvy cirkevných predstaviteľov. Nie, nemyslím, že boli zbytočné. Ukázalo sa však, že ľudia v určitých otázkach uprednostňujú svoj vlastný názor, pred odporúčaním autorít cirkvi. Toto je veľmi dôležitý moment, lebo nám hovorí, že úlohou cirkvi nie je hovoriť ľuďom, čo je dobré a čo zlé, ale učiť ľudí vnímať a rozsudzovať medzi dobrom a zlom a to na základe Božieho Slova, ktoré je pre nás prameňom viery i pravidlom života, ako spoločne vyznávame.

A ešte jedná vec, ktorá pre mňa z referenda plynie. Domnelé víťazstvo zástupcov LGBTI a v miernejšom ponímaní liberálov ako takých, bude istotne viesť k zintenzívneniu aktivít v danej oblasti. Už v roku 2011 sa naša krajina, podpisom vládnych zástupcov, pripojila k tzv. „Jogjakartským princípom“. Nie som povolaný vysvetľovať tu o čo ide, preto uvediem v skratke len, že ide o akési rozšírenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv s cieľom primäť vlády EU a jednotlivých členských štátov k úprave legislatívy, so zreteľom na dva nové pojmy a to je 1. „sexuálna orientácia“ – schopnosť hlbokej citovej náklonnosti, sexuálnej príťažlivosti a intímnych sexuálnych vzťahov človeka s jednotlivcami iného alebo rovnakého pohlavia alebo viac ako jedného pohlavia a 2. „rodová identita“ – schopnosť človeka hlboko vnútorne a individuálne pociťovať rod, ktorý môže, ale nemusí, zodpovedať pohlaviu, s ktorým sa človek narodil, pričom sem patrí aj vnímanie vlastného tela a iné rodové prejavy, napríklad obliekanie, rečový prejav a vystupovanie.

My, ako kresťania nemusíme vnímať tieto aktivity, ako akéhosi „strašiaka“, ale máme byť citlivý k inakosti, k menšinám všetkých druhov a to nielen na základe tzv. „sexuálnej orientácie“, máme byť pozorní, láskaví a trpezliví, milujúci týchto ľudí, pretože sú rovnako ako my, Božím stvorením aj keď si to niektorí neuvedomujú.

Viktor Čop, podpredseda SEJ

Zdroj: EPST, 18.februára 2015, číslo 7, ročník 105, str. 10

Komentáre sú uzavreté.